Môj príbeh

Som manželka a matka rodiny, ktorej nové stravovacie návyky zmenili život od základov. Po skoro 20 rokoch spolužitia s mojím manželom , vyvárania rôznych dobrôt, stravovaní sa ako každý normálne pracujúci človek dnešnej doby, sem-tam i v reštaurácii, sme sa vtedy ešte s veľkým bôľom, s klasickou stravou „tohto sveta“ museli rozlúčiť.  Manželove permanentné návštevy interného oddelenia z dôvodu vysokého krvného tlaku, kedy mu liečba nijako nesadla, tlak po jej nasadení bol raz vysoký, potom zasa príliš nízky, nás prinútili hľadať iné možné riešenia. Lekári mu tabletky menili, vraj je potrebné nájsť tie pravé, ktoré sadnú a organizmus si musí na ne i zvyknúť. No zmenou tabletiek to neskončilo. Pridružil sa stres, úzkosť, strach o vlastný život. Večerné návštevy pohotovostných ambulancií boli u nás častejšie než synove hodiny v ZUŠ, no rovnako tak emocionálne intenzívne ako jeho hra na bicie. To všetko sa nabaľovalo a aby toho nebolo málo, vystúpil mu i cukor v krvi a stal sa aj pacientom diabetologickej ambulancie. Hlavne strach o vlastný život a časté návštevy pohotovosti s krvným tlakom 180/120 už pomaly dávali dole nielen mňa, ale i naše deti. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, alebo...bolestivé prežitky zušľachtia tvoju dušu a odhalia tvoje slabé stránky, no v daných momentoch ti tieto frázy nepomôžu. Skôr nepokojná, bojovná a triezva myseľ ťa núti hľadať a presviedča ťa, že niečo existovať musí. Ani u nás to nebolo inak.  Po mnohých peripetiách a hľadaní riešenia sme sa dostali k úplnej zmene stravovacích návykov.

Bývame na dedine a mnohé potraviny, ktoré sme si nevedeli zabezpečiť, sme objednávali, no vždy bol problém s niečím, hlavne s potravinami chladenými, ktoré sme naozaj zohnať nevedeli pre svoju častú spotrebu. A tak sme si založili sklad pre vlastnú potrebu a neskôr i pre vašu. Hľadali sme, skúšali a kombinovali. Ja ako manželka, ktorá má mužovi poskytnúť rodinné zázemie, som často tápala a bola nútená improvizovať v kuchyni, v čom  ani moje stredné vzdelanie v oblasti výživy a gastronómie nepomohlo k chutnosti a jedlo bolo prvé týždne nie vždy delikátne. Nakúpila som si odbornú literatúru a začala sa vzdelávať. No a takto začali vznikať  úplne nové recepty  a keďže som nechcela, aby skok do neznáma bol veľmi veľký, hlavne pre deti, začala som prerábať klasické recepty do zdravšej formy.

Cesta bola na začiatku tŕnistá, hlavne prvý mesiac, ale keď som si hlavne ja, ako matka a manželka, nositeľ rodinného pohodlia, našla svoj štýl, chutiť začalo celej rodine. Krvný tlak sa upravil, cukrovka kdesi zdúchla, upravili sa i naše telesné proporcie, bez hladovania. Jeme chutne ako nikdy predtým, máme vyživené orgány, hlavne obličky, slezinu a nepotrebujeme viac zaháňať chute na nezdravé, doprajeme si zo všetkého. Len nejeme biely cukor, bielu múku, mlieko, šľahačku, smotanu používame rastlinnú, džemy a všetko ostatné sladíme prírodne, vajíčka k životu  akosi nepotrebujeme a ich chuť a funkciu sme si vynahradili trochu inak.  Cvičíme jogu, hýbeme sa, ako vieme, a hlavne sme zdraví. Stále nemáme vyhraté (veď kto i má), no na svet sa pozeráme už z iného uhla. Vieme, že všetko, čo nám do cesty príde, má svoj zmysel a nie je náhodou. A je tu jedna podstatná vec, ktorú si uvedomujeme – na všetko, čo sa deje, vieme nájsť odpoveď a riešenie predovšetkým v sebe.